Ktorá časť mňa práve koná?

Po hádke stojíte v kuchyni a neveríte vlastným ušiam. Tón, ktorý ste použili, slová, ktoré ste povedali, tvrdosť, s akou ste trvali na svojom. To predsa nie ste vy, alebo aspoň nie tá vaša časť, ktorú máte radi a ktorú by ste chceli ukázať deťom. A predsa to z vás práve vyšlo.

Najrozšírenejší omyl o tom, kto sme v hádke

Väčšinou veríme, že to, ako sa správame v konflikte, vypovedá o tom, akí naozaj sme. Keď v hádke zatvrdneme, zaútočíme alebo sa stiahneme, berieme to ako svoj charakter. A buď sa za to dlhodobo trestáme, alebo si to obhajujeme slovami „taký už som".

Problém je, že v napätí z nás nehovorí celé naše ja. Hovorí z nás jediná, veľmi stará časť. A keď to vieme rozlíšiť, prestaneme byť tejto časti vydaní napospas.

Čo sa deje v skutočnosti

V prístupe, z ktorého čerpám, rozlišujeme dve vnútorné časti, ktoré sa v nás striedajú. Adaptívne dieťa a múdreho dospelého.

Adaptívne dieťa je časť, ktorá v nás vznikla v detstve, aby nás ochránila. Keď sme ako deti čelili niečomu, čo sme nevedeli inak zvládnuť, vytvorili sme si stratégiu prežitia. Niekto sa naučil byť dokonalý, aby ho nikto nemohol skritizovať. Iný sa naučil ovládať okolie, mlčať, alebo mať vždy pravdu. Vtedy nás to chránilo a slúžilo nám to. Problém je, že táto časť v nás zostala a v dospelosti naskakuje automaticky vždy, keď sa cítime ohrození, aj keď reálne nebezpečenstvo dávno pominulo.

Múdry dospelý je naša zrelá časť. Je to tá časť nás ktorá vie myslieť v odtieňoch, vie odpustiť, ustúpiť, zostať láskavá aj v nezhode. Múdry dospelý je v nás takisto, len ho v afekte ľahko prekryje staré, vyľakané dieťa.

Kľúčové uvedomenie znie: keď v hádke zatvrdnem, nie som zlý človek. Len kontrolu prevzala moja ochranná časť. A medzi tým, kto reaguje, a tým, kým naozaj chcem byť, je rozdiel, ktorý sa dá vidieť a postupne aj ovplyvniť.

Možno to poznáte z vlastnej skúsenosti. Cez deň ste pokojný, vtipný, trpezlivý človek. A potom príde jediná veta od partnera, jediný tón, a v sekunde ste niekto iný. Ostrý, neoblomný, pripravený do boja. Nezmenil sa váš charakter. Len prevzala riadenie iná, oveľa staršia časť vás.

Toto rozlíšenie má pre vzťahy obrovskú cenu. Kým veríme, že v hádke ukazujeme svoju pravú tvár, buď sa za ňu trápime, alebo si ju obhajujeme. Keď však vieme, že z nás hovorí ochranná časť a nie celý náš človek, otvorí sa priestor. Priestor medzi tým, kto reaguje, a tým, kým chceme byť. A do toho priestoru sa zmestí voľba.

V práci s klientmi vidím, ako veľmi uľaví už len pomenovanie. Keď žena, ktorá si vyčíta, že na deti občas vybuchne, zistí, že to nie je dôkaz, že je zlá matka, ale že na chvíľu prevzalo kontrolu nad situáciou jej vyľakané dieťa, niečo sa uvoľní. Prestane bojovať sama so sebou a získa silu rozhodnúť sa inak. Pretože adaptívne dieťa sa neupokojí tým, že sa zaň trestáme. Upokojí sa tým, že ho rozpoznáme a s láskavosťou mu povieme, že kormidlo teraz preberá dospelý.

Ako tieto dve časti spoznáte

Adaptívne dieťa a múdreho dospelého najľahšie rozlíšite podľa toho, ako sa cítite a uvažujete. Adaptívne dieťa myslí čiernobielo, je perfekcionistické, nekompromisné a presvedčené o svojej pravde. Telo je pri ňom napnuté, čeľusť zatnutá, dych plytký. Múdry dospelý myslí v odtieňoch, je realistický, vie odpustiť a ustúpiť, je láskavý a pokorný. A telo je pri ňom uvoľnené.

Telo je tu spoľahlivý ukazovateľ. Keď spozorujete, že ste stuhli a stiahli sa do tvrdosti, je to takmer isté znamenie, že riadenie prevzalo adaptívne dieťa.

Posun, ktorý môžete urobiť hneď

Namiesto otázky „kto má pravdu" si v napätí položte inú: „Ktorá časť mňa práve koná?" Už len to, že si túto otázku položíte, vás čiastočne vráti do múdreho dospelého, pretože pozorovať sám seba dokáže len zrelá časť, nie vyľakané dieťa.

Pomáha aj láskavosť k tej ochrannej časti. Adaptívne dieťa nie je nepriateľ. Kedysi vás chránilo, len dnes používa nástroje, ktoré už riešeniu situácie neslúžia.

Malý krok na tento týždeň

Raz denne, ideálne po nejakej drobnej nezhode, sa pristavte a spýtajte sa: ktorá časť mňa práve konala? Bola to tvrdá, nekompromisná, vyľakaná časť, alebo môj pokojný, dospelý ja? Nehodnoťte sa za to. Len si to všimnite. Samotné to všímanie postupne zväčšuje priestor, v ktorom si môžete vybrať, z ktorej časti odpoviete.

Ak chcete ísť o krok ďalej, skúste tým dvom častiam dať mená alebo obrazy. Niekto si svoje adaptívne dieťa predstaví ako malého vojaka v strehu, iný ako prísnu učiteľku z detstva. Múdreho dospelého zasa ako pokojnú, láskavú verziu seba o pár rokov neskôr. Keď majú tieto časti tvár, ľahšie ich v sebe rozpoznáte a ľahšie sa medzi nimi vedome prepnete. Nie je to hra, je to spôsob, ako dať vnútornému svetu jazyk, v ktorom sa dá orientovať. A čím lepšie svoje časti poznáte, tým menej vás zaskočia vo chvíli, keď partner povie niečo, čo vás zabolí.

Záver

Vráťme sa do tej kuchyne, kde ste neverili vlastnému tónu. Ten tón nebol vaším charakterom. Bola to vaša stará ochranná časť, ktorá na chvíľu prevzala kormidlo. A to je nádejná správa. Pretože ak viete, ktorá časť práve koná, môžete sa naučiť ju s láskou rozpoznať a čoraz častejšie odovzdať slovo tomu, kým naozaj chcete byť.