Manifestácia (časť 1): Kúzlo alebo vedomá práca s mozgom ?

Keď dnes počujeme slovo „manifestácia“, mnohí z nás zbystria s miernou nedôverou. Spája sa s prísľubmi, že ak budeme dostatočne pozitívni, vesmír sa postará. Že ak si niečo budeme dosť priať, realita sa prispôsobí. Neuroveda však ponúka oveľa triezvejší – a zároveň hlbší – pohľad. Veľmi výstižne vo svojich dielach túto tému opisuje neurochirurg Dr. James Doty. Jeho triezvy pohľad na túto tému ma oslovil do takej miery, že som sa rozhodla priblížiť jeho náhľad na túto tému formou článku.

Manifestácia podľa dr. Dotyho nie je magická schopnosť. Nie je to ani pasívne čakanie, že sa veci „nejako“ udejú. Je to proces, ktorý prebieha v našom mozgu, v nervovom systéme a ktorého odrazom sú príbehy, ktoré o sebe nosíme. A čo je podstatné: manifestujeme neustále. Otázkou nie je teda, či manifestujeme, ale čo manifestujeme. A keď už manifestujeme, či tak robíme vedome alebo nie.

Veľká časť nášho života je riadená vnútorným dialógom, ktorý si ani neuvedomujeme. Vety, ktoré sa v nás opakujú celé roky – že nie sme dosť dobrí, že lásku si treba zaslúžiť, že svet je nebezpečné miesto – sa postupne stávajú realitou, ktorú žijeme. Nie preto, že by boli pravdivé, ale preto, že ich mozog považuje za dôležité. Každá takáto myšlienka je ako tehla v stene, ktorú si okolo seba staviame. A čím dlhšie ju staviame, tým menej svetla sa k nám dostáva.

Zaujímavé je, že negatívny vnútorný dialóg nie je chybou systému. Je prirodzeným dôsledkom skúseností, ktoré sme zažili – často veľmi skoro, v detstve, v prostredí neistoty alebo emocionálneho chaosu. Problémom nie je jeho existencia, ale to, že mu veríme. Že ho považujeme za pravdu o sebe.

Práve preto zmena nezačína potláčaním týchto myšlienok ani bojom s nimi. Začína uvedomením. Momentom, keď si dokážeme povedať: „Toto je môj starý príbeh. Nie som to ja.“ Už len toto oddelenie pozorovateľa od obsahu mysle oslabuje moc vnútorného kritika. Neodchádza, ale prestáva riadiť naše rozhodnutia.

A práve tu sa začína vedomá manifestácia.

Z neurobiologického hľadiska žijeme v dvoch základných režimoch. V režime strachu a v režime spojenia. Režim strachu – aktivácia sympatického nervového systému – je stav, v ktorom sa snažíme prežiť. Funkcionalita mozgu sa obmedzí a telo sa pripraví na boj, útek alebo zamrznutie. V tomto stave síce môžeme fungovať, ale nedokážeme sa učiť nové veci ani vytvárať nové vzorce správania.

Oproti tomu srdcový režim, teda aktivácia parasympatického nervového systému, je stav pokoja, bezpečia a spojenia. Práve v ňom mozog pracuje optimálne. Vzniká schopnosť empatie, regulácie emócií, flexibility a tvorivosti. A práve schopnosť dostať telo do srdcového režimu je kľúčová, ak chceme meniť vnútorný príbeh – o sebe, o vzťahoch, o živote. Teda manifestovať vedome.

Vedomá manifestácia v tomto kontexte znamená schopnosť cielene vložiť zámer do podvedomia takým spôsobom, aby začal ovplyvňovať našu pozornosť, správanie a rozhodnutia. Mozog denne spracúva obrovské množstvo podnetov, no vedome zachytí len zlomok. To, čo mozgu opakovane označíme ako dôležité, začne filtrovať, vyhľadávať a podporovať. Nie preto, že by „vesmír odpovedal“, ale preto, že mozog robí presne to, na čo je stvorený - filtruje, triedi a analyzuje informácie.

Zapojením tela, zmyslov a emócií do procesu inštalovania zámeru dokážeme aktívne a veľmi efektívne ovplyvniť filtre, ktoré mozog na triedenie informácií používa. A úplne rovnakým spôsobom, akým sme si roky upevňovali presvedčenia o vlastnej nedostatočnosti, si môžeme začať budovať nový vnútorný príbeh. Nie rýchlo, nie dokonale, ale udržateľne.

Veľmi dôležité v procese vedomej manifestácie je rozlišovanie medzi tým, čo chceme, a tým, čo v skutočnosti potrebujeme. Mnohé naše túžby sú len pokusom zaplniť vnútornú prázdnotu – získať uznanie, potvrdenie hodnoty, pocit, že sme videní. Nie sú to teda skutočné potreby, ale len náplaste. Preto nám môžu priniesť len krátke uspokojenie, no nie pokoj. Predtým než tento úžasný manifestačný nástroj zvaný mozog nasmerujeme na určitý cieľ, mali by sme byť schopní "oddeliť zrno od pliev" a identifikovať to, čo nám prinesie skutočný a hlboký pocit naplnenia.

Ozajstná vedomá manifestácia preto nastáva až vtedy, keď sa zámer presunie od dokazovania vlastnej hodnoty k spojeniu, zmyslu a službe. Keď prestaneme používať vzťahy, prácu či úspech ako nástroj sebapotvrdenia a začneme ich vnímať ako priestor na prepojenie a rast. To platí v osobnom živote aj v partnerstvách. Vzťah, ktorý má potvrdiť našu hodnotu, je krehký. Vzťah, ktorý je miestom bezpečia a spolupráce, má potenciál rásť.

Manifestácia v tomto ponímaní nie je technika, ktorá má slúžiť na to, aby sme ňou získavali vonkajšie symboly našich nenaplnených potrieb (lepšie auto, viac peňazí, exotická dovolenka, atď). Je to životný štýl. Spôsob, akým sa učíme byť prítomní, regulovať vlastný nervový systém a vedome si vyberať, aký príbeh o sebe budeme živiť.

Manifestácia teda nie je o tom, čo si pritiahnuť.
Je o tom, kým sa stávame – v sebe, vo vzťahoch a v spôsobe, akým žijeme svet.

Ak Vás myšlienky J. Dotyho zaujali, odporúčam vypočuť si jeden z jeho posledných rozhovorov na túto tému.