Odkiaľ pramení reaktivita

Partner povie niečo celkom bežné a vás to nečakane zaplaví. Hnev, slzy alebo náhle stiahnutie, ktoré je akoby priveľké na situáciu. Aj sami v sebe niekde tušíte, že vaša reakcia nesedí s tým, čo sa práve stalo. A predsa ňou idete, akoby ste nemali na výber.

Túto neúmernosť pozná takmer každý. A takmer vždy je znamením, že sa neozýva prítomná chvíľa, ale niečo oveľa staršie.

Najrozšírenejší omyl o silných reakciách

Keď reagujeme prehnane, väčšinou hľadáme príčinu vonku, v partnerovi alebo v situácii. „Vytočil ma." „Tá poznámka bola neúnosná." Alebo sa obviňujeme: „Som precitlivený, niečo so mnou nie je v poriadku."

Problém je, že ani jedno z toho nie je celá pravda. Sila našej reakcie často nepatrí prítomnej situácii. Patrí starej rane, ktorej sa prítomná situácia len dotkla.

Čo sa deje v skutočnosti

Každý z nás si z detstva odniesol nejaké odkazy o sebe a o svete. Niekto si odniesol, že jeho potreby nie sú dôležité. Iný, že lásku si treba zaslúžiť výkonom, že nesmie zaťažovať, že na všetko musí byť sám alebo že prejaviť slabosť je nebezpečné. Tieto odkazy sa neuložili ako spomienky, ale ako presvedčenia hlboko v tele a v nervovej sústave.

Keď dnes partner povie alebo urobí niečo, čo sa takého starého odkazu dotkne, naša nervová sústava zareaguje, akoby sme boli opäť tým malým, bezmocným dieťaťom. Reagujeme nie na to, čo sa práve stalo, ale na ozvenu toho, čo sme kedysi prežili. Preto je reakcia neúmerná. Nepatrí prítomnosti, patrí minulosti.

To vysvetľuje aj to, prečo nás partner vie zasiahnuť tak presne. Nie je to tým, že by bol obzvlášť krutý. Je to tým, že v blízkom vzťahu sa nevyhnutne dotýkame práve tých najcitlivejších, najstarších miest jeden v druhom.

Ukážme si to konkrétne. Žena, ktorá ako dieťa zažila, že na ňu rodičia nemali čas, môže dnes zareagovať neúmerne prudko, keď jej partner pri rozhovore pozrie na mobil. Objektívne ide o drobnosť. No jej nervová sústava nečíta prítomnosť, číta ozvenu, znova nie som dôležitá. A tak príde vlna hnevu alebo sĺz, ktorá je primeraná tej starej rane, nie tomu pohľadu na mobil.

Toto vysvetľuje aj jednu z najbolestivejších vecí vo vzťahoch, prečo nás práve najbližší vedia zasiahnuť tak presne. Nie je to tým, že by boli krutí. Je to tým, že keď niekoho pustíme blízko, dostane sa nevyhnutne k tým najcitlivejším miestam, ktoré inak pred svetom strážime.

Mne osobne pri rozlišovaní toho, kedy reagujem na to, čo sa práve deje, a kedy na niečo dávno minulé pomáha jednoduchá otázka : koľko z tejto reakcie patrí tejto chvíli a koľko niečomu staršiemu? Nie vždy poznám presnú odpoveď. No samotná otázka stačí na to, aby som prestala konať naslepo a získala odstup. A z odstupu sa dá vybrať, ako odpoviem.

Prečo to telo robí

Nervová sústava má jedinú úlohu: chrániť nás. Nerozlišuje dobre medzi ohrozením z minulosti a podnetom z prítomnosti. Keď zachytí čo i len náznak starého nebezpečenstva, spustí poplach naplno, bez toho, aby sa pýtala, či je dnes naozaj namieste. Preto sa reakcia spustí skôr, než si stihneme čokoľvek premyslieť. Nie je to slabosť vôle. Je to rýchlosť starého ochranného systému.

Posun, ktorý môžete urobiť hneď

Keď nabudúce zacítite reakciu, ktorá je akoby priveľká, skúste si namiesto „čo je so mnou" alebo „čo mi to urobil" položiť inú otázku: „Čoho starého sa to práve dotklo?" Tá otázka nič neospravedlňuje a nikoho neobviňuje. Len presúva pozornosť z prítomného spúšťača na starú ranu, ktorá je skutočným zdrojom sily reakcie. A to, čo si uvedomíme, nás prestáva ovládať.

Malý krok na tento týždeň

Všimnite si jednu situáciu, v ktorej ste zareagovali silnejšie, než si daná chvíľa žiadala. V pokoji, najlepšie s odstupom, si k nej položte tri otázky. Čo presne to vo mne spustilo? Aký starý pocit sa pri tom ozval, poznám ho z minulosti? A keby som vedel, že tá sila patrí starej rane a nie tejto chvíli, ako by som chcel reagovať nabudúce? Nemusíte ranu hneď vyliečiť. Stačí ju začať vidieť. Práve videnie je prvý krok k tomu, aby vás prestala viesť potme.

Ak pri tom narazíte na ranu, ktorá je priveľká na to, aby ste ju spracovali sami, je to úplne v poriadku a je to dôležitá informácia, nie zlyhanie. Niektoré staré zranenia potrebujú bezpečný vzťah a sprevádzanie, či už blízkeho človeka, alebo odborníka. Cieľom tohto cvičenia nie je vyliečiť sa za jeden večer. Cieľom je začať rozlišovať, čo patrí prítomnosti a čo minulosti. Už toto rozlíšenie vám vráti kus slobody, pretože na prítomného partnera prestanete vešať účty, ktoré v skutočnosti patria niekomu inému a inému času.

Záver

Vráťme sa k tomu zaplaveniu po celkom bežnej vete. Vaša reakcia nebola dôkazom, že je s vami niečo v neporiadku, ani že je partner krutý. Bola to ozvena niečoho starého, čo sa ešte stále hlási o pozornosť. A keď tej ozvene začneme rozumieť, prestane nás v prítomnosti riadiť. Reaktivita nie je nepriateľ. Je to mapa, ktorá ukazuje, ktoré miesto v nás sa ešte len chystá zahojiť.