Odplata a pasívna agresia

Keď nás niekto zraní, chceme to vrátiť. Z pozície obete pomstu vnímame ako oprávnené konanie.

Partner povie niečo, čo zabolí. A v tej istej sekunde sa vo vás ozve impulz, ktorý je takmer telesný: vrátiť úder. Buď hneď, ostrou vetou, ktorá zasiahne presne tam, kde to bolí najviac. Alebo potichu, neskôr, chladom, zabudnutou láskavosťou, vetou prednesenou tak, aby to druhý pocítil. Mám predsa právo, urobil mi to prvý.

Tretia stratová stratégia je odplata. A je o to nebezpečnejšia, že máme tendenciu vnímať ju ako nástroj spravodlivosti.

Najrozšírenejší omyl

Veríme, že keď nás niekto zranil, máme právo mu to vrátiť. Že je to len spravodlivé vyrovnanie účtov a že keď ten druhý pocíti, čo sme cítili my, možno konečne pochopí.

Problém je, že vo vzťahu neexistuje vyrovnaný účet. Každý úder volá po protiúdere a z dvoch zranených ľudí sa stane dvojica, ktorá si navzájom prehlbuje rany a čaká, kto začne ako prvý ustupovať. Pomsta nelieči zranenie. Len ho rozmnožuje.

Čo sa deje v skutočnosti

Odplata vychádza z pozície obete. Lenže z pozície „mám právo ti ublížiť, lebo ty si ublížil mne" sa stáva pasca, v ktorej obeť aj útočník splývajú do jedného.

Odplata má dve podoby. Priama je viditeľná, výbuch hnevu, ostrá odveta, slová namierené tak, aby zasiahli. Je hlučná a obaja vedia, čo sa deje.

Nepriama je tichá a ťažšie sa pomenuje. Je to pasívna agresia. Zadržiavanie nehy alebo informácií. Chlad. „Zabudnutie" na niečo, na čom partnerovi záležalo. Sarkazmus, pichľavé poznámky, odkladanie. Navonok sa nič nestalo, a predsa druhý presne cíti, že platí. Nepriama odplata býva o to zradnejšia, že sa dá poprieť, „veď nič nerobím", a partner zostáva so svojím pocitom sám.

Spoločné je, že odplata premení vzťah na bojisko, kde sa skóre nikdy nevyrovná. A čím dlhšie sa hrá, tým ťažšie si pamätáme, kto vlastne začal.

Nepriama odplata je vo vzťahoch azda najčastejšia a najmenej priznaná. Vyzerá nevinne. Partner zabudol na niečo, na čom vám záležalo, a tak vy akoby náhodou zabudnete na niečo jeho. Povedal vám niečo ostré ráno, a tak ste celý večer akísi neprítomní. Nikto nevyslovil, že ide o odplatu, a predsa obaja cítite, že sa platí. Problém pasívnej agresie je v tom, že druhému neumožní brániť sa ani opraviť, lebo sa formálne nič nestalo. Tuší, že je trestaný, no keď to nadhodí, počuje, že si vymýšľa. To je obzvlášť mätúce a osamelé. V praxi vidím, že pod nepriamou odplatou je takmer vždy nevyslovená sťažnosť. A ešte hlbšie pod ňou nenaplnená potreba. Človek sa neodvážil povedať priamo, čo ho zranilo, a tak to dáva najavo okľukou. Keď sa naučíme potrebu vysloviť nahlas a vecne, potreba trestať okľukou zmizne. To, čo bolo počuté, sa už nemusí domáhať pozornosti cez chlad.

Prečo po nej siahame

Pod túžbou vrátiť úder je takmer vždy bolesť, ktorá nemá kam ísť. Keď nás niekto zraní a my nevieme tú zraniteľnosť ukázať, premení sa na hnev. Odplata je teda často zúfalý pokus nezostať v pozícii toho slabšieho. Pochopiteľný, no vzťahu škodí.

Posun, ktorý môžete urobiť hneď

Keď zacítite impulz vrátiť úder, skúste si všimnúť, čo je pod ním. Takmer vždy nájdete zranenie. A zraniteľnosť, na rozdiel od pomsty, vzťah neničí, ale otvára. Veta „toto ma zabolelo" má úplne inú silu než veta, ktorá má zabolieť naspäť. Tá prvá pozýva k oprave. Tá druhá pozýva k vojne.

Ak cítite, že impulz je priveľký na to, aby ste ho v danej chvíli uniesli, je úplne namieste dať si prestávku a vrátiť sa, až keď opadne. O zodpovednom odstupe a oddychovom čase píšem v samostatných článkoch tejto série.

Malý krok na tento týždeň

Všimnite si tento týždeň jednu chvíľu, keď ste mali chuť partnerovi niečo vrátiť, či už nahlas, alebo chladom. Pristavte sa pri otázke: čo som v tej chvíli naozaj cítil pod tým hnevom? A keby som namiesto úderu ukázal to zranenie, čo by som povedal? Nemusíte to hneď vysloviť nahlas. Stačí, že to najprv uvidíte v sebe. Už to zmení pravdepodobnosť, že úder naozaj padne.

Záver

Vráťme sa k tomu impulzu vrátiť úder. Je ľudský a pochopiteľný, najmä keď zažívame bolesť. No pomsta, priama aj tichá, vedie len k ďalšej pomste a vzdiali nás od človeka, s ktorým chceme žiť. Pod každou túžbou ublížiť je zvyčajne nevyslovené „aj mňa to zabolelo". A práve táto veta, vyslovená úprimne, dokáže to, čo pomsta nikdy nezvládne. Otvoriť dvere späť k sebe.