4 piliere spokojného života: spojenie (časť 2)

Sedíte pri rodinnej večeri. Sú tam všetci, partner, deti, taniere sú plné, navonok je to obraz, aký si mnohí želajú. A predsa každý je kdesi inde, jeden pri telefóne, druhý v myšlienkach na zajtrajšok, a vy uprostred toho cítite zvláštnu osamelosť. Osamelosť pri vlastnom stole, obklopení ľuďmi, ktorých máte radi.

Toto je jeden z najbolestivejších pocitov, s akými ku mne ľudia prichádzajú. Nie že by nemali nikoho. Majú rodinu, kolegov, známych. A predsa sa cítia sami. Kladú si otázku: ako je to možné, keď mám okolo seba toľko ľudí ?

Najrozšírenejší omyl o spojení

Väčšinou si myslíme, že osamelosť je otázkou počtu. Že keby sme mali viac priateľov, viac stretnutí, viac času s rodinou, pocit spojenia by prišiel sám. A tak sa snažíme zaplniť kalendár, alebo naopak rezignujeme s tým, že na hlboké vzťahy v tomto živote už nie je priestor.

Problém je, že spojenie a počet kontaktov sú dve odlišné veci. Výskum, ktorý opisujú Davidson a Dahl, ukazuje, že pocit osamelosti má len mierny súvis s tým, koľko ľudí okolo seba objektívne máme. Oveľa viac závisí od toho, ako sa vo svojich vzťahoch cítime. Najmä od toho, do akej miery vnímame, že sa o nás niekto zaujíma a podporuje nás. Dá sa byť sám v dave. A dá sa cítiť hlboko spojený aj vtedy, keď si v tichu spomenieme na človeka, na ktorom nám záleží.

Čo sa deje v skutočnosti

Davidson a Dahl definujú spojenie ako vnútorný pocit starostlivosti a blízkosti, ktorý vedie k podporujúcim vzťahom s druhými. Kľúčové slovo je vnútorný. Spojenie nie je počet ľudí v telefónnom zozname. Je to vnútorný stav, ktorý v sebe môžeme zámerne pestovať.

Vyrastá z troch pocitov, ktoré výskumníci sledujú zvlášť. Ocenenie vzniká, keď sa zameriame na niečo dobré na druhom človeku, napríklad keď si všimnem, že kolega má jemný zmysel pre humor. Láskavosť je pohyb smerom k tomu, aby bolo druhému lepšie, aj keď je to len úsmev, ktorý niekomu rozjasní deň. Súcit vychádza z teplého priestoru v nás, ktorý sa otvára voči ťažkostiam druhého a chce mu uľaviť. Tieto tri pocity spojenie nielen sprevádzajú. Oni ho doslova zapínajú.

Že to nie je len pekná myšlienka, ukázal jeden výskum z obdobia pandémie. Učitelia, ktorí boli pod obrovským tlakom, robili každý deň jedno krátke cvičenie na posilnenie spojenia (meditácia v sede alebo aktívnejšie cvičenie za chodu na pestovanie ocenenia, láskavosti a súcitu), nikdy nie viac než päť minút. Po mesiaci im pocit osamelosti klesol o pätinu. A čo je ešte dôležitejšie, pokles osamelosti vysvetľoval väčšiu časť zlepšenia ich stresu, úzkosti a depresie. Inými slovami, aj keď sa okolnosti okolo nás nezmenia a ostávame izolovaní, pocit spojenia sa dá pestovať, a má to silný vplyv na to, ako zvládame ťažké obdobia.

Funguje to, žiaľ, aj opačným smerom. Keď sa dlho necítime spojení, ľahšie skĺzneme do podráždenosti, robíme horšie rozhodnutia a svet okolo nás stmavne. Pocit odpojenia zafarbí takmer všetko, čo robíme, vrátane práce aj toho, ako sa správame k tým najbližším. Práve preto sa oplatí pocit spojenia pestovať aj vtedy, keď sa zdá, že na to nie je dôvod ani nálada. Povzbudivé je, že niekedy stačí už len spomienka. Výskum ukazuje, že aj samotné vybavenie si chvíle, keď sme sa cítili blízki a nesení, nám dvíha náladu a vnútornú odolnosť. Nemusíme teda čakať, kým sa stretneme so správnym človekom. Časť spojenia si vieme priniesť aj sami, kdekoľvek práve sme.

Dávať aj prijímať

Spojenie má dve strany, na ktoré sa často zabúda. Jedna je schopnosť starať sa o druhých, venovať čas a energiu vzťahu. Tú väčšina ľudí, s ktorými pracujem, ovláda dobre, niekedy až priveľmi. Druhá strana je ťažšia: schopnosť prijímať. Dovoliť druhému, aby sa o nás postaral. Byť zraniteľný a otvorený jeho starostlivosti.

Veľa výkonných, samostatných ľudí má presne túto časť zablokovanú. Vedia byť oporou pre všetkých naokolo, no keď majú niekoho pustiť k sebe, stiahnu sa. A vzťah bez prijímania časom vyschne, aj keď je plný dávania.

Spojenie sa dá udržať aj v strate. Poznám to z viacerých rozhovorov s ľuďmi, ktorí niekoho stratili. Smútok nezmizne, ani nemá. No popri smútku sa dá spomenúť si na to, čo nám ten človek dal, na spoločné chvíle, na vďačnosť. Strata sa potom prežíva so srdcom, ktoré je plné, nie prázdne.

Posun, ktorý môžete urobiť hneď

Ak čakáte, kým sa druhý zmení, aby ste sa konečne cítili spojení, môžete čakať veľmi dlho. Spojenie sa nezačína u druhého. Začína sa vnútorným pohybom v nás, drobným ocenením, láskavosťou, súcitom. A ten pohyb je úplne vo vašej moci, bez ohľadu na to, ako sa práve správa partner alebo dieťa.

Spomeňte si napríklad pred každým náročným stretnutím v práci na okamih na jednu vec, ktorú si na danom človeku vážite. Nič nahlas nemusíte povedať. Stačí to ticho vnútri. A predsa sa atmosféra stretnutí časom začne meniť, pretože k ľuďom prídete z iného vnútorného priestoru.

Malý krok na tento týždeň

Skúste si dnes večer, pred spaním, vybaviť jedného človeka, ktorý sa o vás niekedy v živote postaral. Nemusí byť nablízku, nemusí ešte žiť. Na chvíľu zotrvajte pri tom, čo vám dal a čo si na ňom vážite. Potom si spomeňte na jednu situáciu, v ktorej ste vy obohatili niekoho iného. A na záver si predstavte jeden malý spôsob, akým by ste mohli zajtra prejaviť spojenie. Krátka správa, otázka mienená naozaj, dotyk na pleci.

Stačí pár minút. A keď to budete robiť pravidelne, všimnete si, že sa pri tom istom kuchynskom stole začínate cítiť o niečo menej sami.

Záver

Tá osamelosť pri rodinnej večeri nie je dôkazom, že vás nemá nikto rád. Je skôr signálom, že vnútorný pocit spojenia dlho nedostal pozornosť. A dobrá správa je, že sa nezačína u ostatných pri stole. Začína sa jedným tichým ocenením vo vás. Niekedy stačí zdvihnúť pohľad od taniera, naozaj sa pozrieť na človeka oproti a v duchu si všimnúť, čo na ňom máte radi. Aj to je už spojenie. A spojenie, tak ako uvedomenie, je sval, ktorý sa dá posilniť.